Už si ani nespomínam, kedy som bola úprimne šťastná.
Na Vianoce, keď som bola s celou rodinou? Alebo v septembri, keď som konečne videla na obrovskom kino-plátne Pennywisa? Alebo keď mi v decembri napísala kamarátka, volajme ju Dé, pochválila mi poviedku na wattpade a od vtedy sme v dennom kontakte a plánujeme spoločnú dovolenku/predĺžený víkend? Alebo včera, keď som si rezervovala lístky na 30 Seconds to Mars do Bratislavy??
Jedno je isté. Aj keď pri týchto vymenovaných situáciach som cítila šťastie, skutočne šťastná som asi ani nebola.
Ale aj tak, poslednú dobu sa vo mne bijú emócie. Buď je to PMS, alebo mi už proste len prepína... Moje myšlienky a city sú ako na horskej dráhe. Niekedy mám doslova výbuch múzy a píšem všetko čo mi napadne, inokedy mám zas obdobie, kedy sa len zašijem do izby a čuším v nej pri playstation alebo notebooku.
Je to hrozné. Vtedy mám chuť sa len schúliť do klbka a také obdobie pretrpieť niekde potichúčky.
Lenže to sa len tak ľahko nedá a ja sa vtedy vždy zatnem a ráno vstanem, idem do práce, večer niekam s kamoškami von a tak sa snažím udržiavať sa pri normálnom srávaní sa, len aby som nemusela skončiť niekde na práškoch.
Je mi jasné, že seriózne dôvody na také pocity nemám, ale podľa mňa aj také veci čo prežívam ja sú dôležité. Nepáči sa mi niekedy prístup ľudí, keď sa im zdôverím. To je samé: "Si mladá na to, aby si sa tak cítila." alebo "Veď máš všetko, čo viac chceš?".
Ale tu nejde o to, že mám všetko a chcem ešte viac... A čo?? Keď aj by som mala všetko, nemôžem chcieť niečo viac?? Možno sa tak javím, ale rozhodne nemám všetko, čo by som v živote chcela.
Pomaly starnem a uvedomujem si, že na niektoré veci mi nezostáva veľa času. Lenže je dosť náročné sa k nim prepracovať a práve to mi spôsobuje ten stav "horskodráhových pocitov", ktoré ma z času na čas zaplavia.



