diel 1. Rozhodnutie

15. january 2018 at 9:00 | June |  Druhý Svet (Daryl Dixon fanfiction)

"Opäť zaplnila titulky všetkých denníkov v meste. Musíš ju krotiť!"
"Krotiť?! Počuješ sa? June je samostatná jednotka, ja sa od nej dištancujem."
"Píšu, že berie drogy."

Počúvala som rozhovor mojej právničky a bodyguarda. Zdalo sa, že som v noci niečo vyviedla a tak som, oblečená len v bielej košeli patriacej môjmu nočnému úlovku, vyšla zo spálne a oprela sa o zárubňu kuchyne.

"Čo sa deje?" opýtala som sa sucho. Nemala som náladu na ďalšie prednášky.
"JUNE!" skríkla Rebecca, hodila po mne výtlačok denníka a pokrútila hlavou. "Prečo sa nemôžeš správať rozumnejšie? Trošku... Prispôsob svoj životný štýl aj svojmu veku. A postaveniu v spoločnosti."
"Prispôsobujem. Mám dvadsať šesť rokov. Čo mám podľa teba robiť? Sedieť na riti a prebaľovať plienky nejakému usmrkancovi?"
"To nie je presne to, čo som mala na mysli. Ale napríklad viac sa venovať svojej firme a jej povesti, než jednorázovým známostiam a alkoholovým excesom, ktoré predvádzaš aj štyrikrát do týždňa."



Na jednej strane mala pravdu. Moje Burton Reality patrili medzi špičku v štáte. No moje meno im škodilo a ľudia sa radšej obrátili na konkurenciu, než aby využili služby spoločnosti, ktorej majiteľka bola mladá beznádejná alkoholička. Teda, podľa nich.

"Ale drogy neberiem. Aby ti to bolo jasné." pokrčila som obočie a do veľkého hrnčeka som si naliala čerstvú kávu. "Dnes nikam nepôjdem. Ostanem doma. Beccy, Kevin, môžete ísť domov."
"Nemôžem ťa nechať samú." bránil sa Kevin.
"Platím ťa ja?"
"Áno, ale..."
"Tak choď domov. Buď so Stacy, s malou... Carly." mávla som rukou do vzduchu. "Stretneme sa zajtra o deviatej u mňa v kancelárii."

Trvalo tri minúty kým obaja odišli z môjho domu. S kávou v ruke som prešla do spálne, kde v posteli už sedel nejaký blondiak, ktorý sa na mňa usmial, len čo som sa objavila vo dverách.

"Zopakujeme si to nočné číslo, fešanda?" trápne si olizol spodnú peru.
"Zbaľ sa a vypadni. Nikdy viac sa tu neukazuj." hodila som po ňom čistú bielu košeľu, ktoré som mala v menšej zásobe.
"Ale veď..."
"Kým vyjdem z kúpeľne, nech si preč. Môžeš vypiť kávu." viac som na neho nepozrela, nevedela som si spomenúť ani na jeho meno.

Obrovská kúpeľňa bola chladná, napustila som si plnú vaňu horúcej vody, naliala dnu aromatické oleje a nechala svoje ubolené telo nech sa ponorí do upokojujúcej zmesky H2O a levandule.
Nerada som to priznávala, no Kevin s Rebeccou mali pravdu. Unavoval ma spôsob, akým som žila. Od detstva som bola na očiach verejnosti, hlavne ako nemanželské dieťa slávneho režiséra.
Avšak okrem vedenia mojej firmy som vlastne nevedela nič. Školu som skončila pred ôsmymi rokmi, rok som bola v Japonsku, rok v Londýne a keď som sa vrátila do Atlanty, založila som si firmu a snažila sa, aby sa jej darilo.
Avšak všetok ten stres a strach sa podpísal na mojej psychike a ja som začala vymetať bary, diskotéky a každý týždeň som mala u seba iného chlapa.

"Maggie, prosím, rezervuj mi letenku na Bali."
"Áno, slečna. Aj spiatočnú?"
"Nie. To si potom zabezpečím sama. Chcem odletieť zajtra poobede. Sama."
"Rozumiem. Všetko zariadim. Budete mať batožinu?"
"Len príručnú. Ďakujem Maggie. Vybav mi toto, zruš všetky dnešné schôdzky a vezmi si na zvyšok dňa voľno."
"Ďakujem slečna Burtonová."

Na druhý deň som do kancelárie prišla ešte pred deviatou aj s kufrom. Chvíľku po mne dorazil Kevin, pár minút neskôr Rebecca. Obaja boli zvedaví, prečo som im kázala prísť do kancelárie tak skoro.

"Na pár dní...týždňov vypadnem. Kým tu nebudem, Kenny sa o všetko postará. Nemáme veľa zákaziek. Ak by sa niečo dialo, budem prítomná na emailoch."
"Kam ideš?"
"Na regeneračnú dovolenku." poznamenala som sucho.
"Dovolenku? Teraz?!"
"Áno. Nie ste jediní, kto na mňa útočí kvôli tomu, ako žijem." pokrútila som hlavou. "Dnes sa ešte stretnem s Kennym, písal mi, že by niečo potreboval prebrať. Poobede odlietam."
"Kam?"
"Na Bali. Zatiaľ. Neviem či ostanem len tam alebo sa presuniem neskôr niekam inam. Chcem cestovať a spoznávať ľudí. A oddychovať od ruchu veľkomesta."
"June." Kevin ma chytil za ruku. "Myslíš si, že je to dobrý nápad? Veď... nemusíš míňať kopec peňazí. Môj bratranec je riaditeľom na jednej klinike. Môžem ti vybaviť liečenie. Anonymne."

Naozaj mi trvalo len chvíľku, kým som pochopila, čo to vlastne povedal. Nepriamo ma poslal na protialkoholické liečenie. Môj vlastný bodyguard.

"Takže to je to, čo si o mne myslíte? TO JE ONO?!" skríkla som rozčúlene. "Tak ma dobre počúvaj, drahý Kevin. NIE SOM ALKOHOLIČKA!! Áno, chodievam do barov a niekedy vypijem viac ako dokážem uniesť. ALE NIKDY, NIKDY, som nepila doma. Veď tam nemám ani len fľašu vína. A nikdy som alkohol nepotrebovala len-tak."
"Ja... nechcel som to tak... Ale veď o to tu ide, nie? Kvôli tvojím excesom odchádzaš z Atlanty." zdráhal sa.
"Nie. Vôbec nie." zhlboka som sa nadýchla. "Potrebujem istý čas stráviť sama so sebou a usporiadať si niektoré veci v hlave. Prestávam to zvládať a... a možno by som nakoniec skončila aj pri tom tvojom bratrancovi."

O pol dvanástej prišiel ku mne do kancelárie Kenny s dvoma baleniami sushi z reštaurácie oproti firme a s niekoľkými zväzkami dokumentov, ktoré potreboval popodpisovať. Jednalo sa zväčša o odmietnuté zmluvy, čo ma dosť trápilo.

"O koľko sme prišli za posledný mesiac?" zaujímala som sa.
"Veľa, June. Úprimne, chcel som ti navrhnúť jedno riešenie." podal mi ďalší spis. Vyzeral dôležitejšie než naše zmluvy.
"O čo ide?" opýtala som sa, otvárajúc zložku.
"Vlastne... Pozri, viem, že na tejto firme usilovne makáš už nejaký ten rok. Ale za posledných šesť mesiacov si klesla do takých čísel, z ktorých sa budeš ťažko vyhrabávať." začal Kenny opatrne. "Dostali sme ponuku od Grimesa. Ponúka ti bez mála päťdesiat miliónov. Odkúpi firmu, vezme si ju pod svoje meno a dostane ju... dostane ju zo sračiek, v ktorých sme sa ocitli."
"Päťdesiat miliónov? Dolárov?"
"Skoro. Aj tak si myslím, že ponúka oveľa viac, než by sme si zaslúžili. Sme tu len my dvaja. Peniaze si rozdelíme a nemusíme sa o nič starať. Aktuálne máme dlh v banke necelých jeden a pol milióna dolárov. Grimes prisľúbil, že dlh splatí, ak predajnú zmluvu podpíšeš do konca týždňa."
"Kedy si mi o tom chcel povedať?"
"Včera. Ale neprišla si do kancelárie. Ešte som s ním volal, dnes mu mám zavolať späť tvoj postoj."
"Kenny... Do frasa!" pokrútila som hlavou. "Ja dnes idem preč a neviem kedy sa vrátim. Potrebujem... regeneráciu."
"Vybrala si si nevhodný čas."
"Nie, Grimes si vybral nevhodný čas. Skús, prosím ťa, skús s ním vybaviť odklad. Nech mi dá... dva týždne na rozmyslenie."
"Dva týždne? Blázniš? Na to nepristúpi."
"Skús to. Ak by bol ochotný počkať aj mesiac, bolo by to pre mňa len plus."
"A ak to nepovolí?"
"Tak ponuku odmietni. Buď ju zopakuje o pár týždňov alebo na to zabudne. Iná možnosť nie je. Potrebujem si to premyslieť."
"Uvidím, čo je v mojich silách. Rick znel dosť neoblomne."
"To viem byť aj ja." dojedla som posledné lososové maki a na Kennyho sa usmiala. "Fajn. Je to všetko, čo si odo mňa potreboval? Ešte tu mám pár mailov a potom mi letí lietadlo."
"To bude všetko. Zastihnem ťa na telefóne?"
"Nie. Ale budem si občas kontrolovať mail. Tak čo bude súrne, pošli mi tam. Inak máš najbližšie obdobie firmu pod palcom ty. Len... Prosím, keď sa vrátim, nech ešte patrí mne."
"Dám na to pozor. Maj sa June."
"Pozdrav Sarah."

Lietadlo mi letelo o pol piatej poobede. Na letisku som bola už dve hodiny pred odletom. Chcela som uniknúť pred zbytočnými otázkami mojich známych, no jediná osoba, ktorá mi celý deň vypisovala, bola Carol a jej dotieravé otázky ma začínali otravovať.

Carol P. (: Mohla si mi aspoň povedať, že odchádzaš. Rozlúčili by sme sa.
JunnyB Nemohla. Lebo nejdem na dovolenku, utekám pred všetkým.
Carol P. (: To nie je riešenie tvojich problémov.
JunnyB Je. Ak to tak myslím, je to riešenie. Iné nemám.
Carol P. (: Dobre, keď myslíš... Kam utekáš?
JunnyB Bali. Zatiaľ. Ale asi to potiahnem aj inde. Neostanem dlho na jednom mieste.
Carol P. (: Donesieš mi magnetky. Všade kde budeš, nesmieš zabudnúť na magnetku. :-p
JunnyB Fajn. Ak ťa to poteší... -_- Musím ísť. Otvárajú gate. Ozvem sa ti.
Carol P. (: Dobre drahá. Šťastnú cestu. :-*

Prešla som dvomi kontrolami, s mojou malou batožinou to bolo bez problémov. Sedela som v prvej triede, pred sebou som už mala postavenú jednu z tých luxusných a super drahých druhov káv, ktoré v lietadle ponúkali.

"Budete si priať niečo na jedenie, slečna Burtonová?"
"Nie. Teraz nie. Ak budem niečo chcieť, zavolám vás. Dovtedy by som bola rada ak by ma nik nerušil."
"Samozrejme, slečna. Príjemný let."

Slabo som sa usmiala, pohodlnejšie sa ponorila do sedadla a strčila si do uší slúchadlá. Akonáhle som zapla hudbu, svet pre mňa prestal existovať.
Po pár minútach som pocítila ako sa lietadlo pohlo. So zavretými očami som si zapla pás, zhlboka sa nadýchla a spokojne vydýchla.


Keď sa vrátim do Atlanty, chcem aby bola zo mňa úplne iná osoba, než z Atlanty odlieta...
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement