Sobota s mojím druhým ja

21. october 2017 at 23:47 | June |  Zápisník
Je úplne jedno, ako príjemný, dobrý deň mám.
Je úplne jedno, že som ho strávila produktívne, že som spokojná s vykonanou prácou, že mi bolo dobre.

Je sobota večer a moja verná priateľka Nálada je tu so mnou, ako kliesť prichytená na mojej mysli, na mojej duši. Visí na mne, požiera ma a ja sa cítim mizerne.

Pred chvíľkou som zverejnila dvojmesačný článok. Ako som tam spomenula, nemrzí ma moja neaktívnosť, lebo vlastne to tu píšem len pre seba a aj tak to nik nečíta. Veď koho by zaujímal obyčajný život obyčajnej baby.
Nie som food bloggerka, ani make-up bloggerka a vôbec nie som travel bloggerka. Len si vylievam svoje myšlienky na virtuálny papier.

Ťaží ma na tvári make-up. Bola som s bratom a mamkou v obchodnom centre a napatlala som si to svinstvo na ksich a ešte nezmyla. Aj špirálu mám. Fuj. :D Už chápete, prečo nie som make-up bloggerka. :D

Ale nie o tom som chcela...

Sedím na posteli, tak ako stále, počúvam ten Niallov nový album a píše mi kamarát aby som prišla na víno. Dôležité je podotknúť, že kamoško je gay, nevideli sme sa asi rok a to sme sa rozkamarátili z nejakého divne-mne neznámeho dôvodu. Ak by som nebola tak unavená, aj by som šla. Ale už som svoju dávku vína vypila a mám zásadu, že po pol jedenástej v noci už z domu neodchádzam, ak som dovtedy neodišla.

Raz som tak šla. O trištvrte na jedenásť som zdrhla z domu po tom, čo som sa cez správy povadila s vtedajšími najlepšími kamoškami. Utiekla som ku kamarátke. Bola sama doma, tak som u nej sedela na zemi pri gauči, otvorili sme domácu pálenu jej mamky a keď sme vypili aj ďalšiu vodku a fľašu vína, polomŕtva som odišla domov. Podotýkam, bolo pol piatej ráno a len čo som za sebou zavrela dvere na izbe, môj otec vstával do práce. Preto tá zásada, že ak do poljedenástej neodídem z domu, potom už nie.

Späť k pani Nálade...

Je zvláštne, ako rýchlo na mňa doľahne pocit menejcennosti, pocit totálneho naničhodenia sa. Mám chuť schúliť sa do klbka a plakať. A možno ani nie plakať, lebo už som sa naplakala veľa, ale mám proste chuť schúliť sa a...byť tak.

Nie som silný človek. Tak veľmi by som chcela byť, no nie som.
Nedokážem človeku, ktorý mi ale totálne lezie na nervy, surovo povedať čo sa mi na danej situácii nepáči, aj keď ma tie sarkasticko-drzé slová pália na jazyku. Tak veľmi by som chcela jednoducho vypľuť tomu človeku do jeho odporne debilného ksichtu všetky nadávky, všetky potlačované poznámky na jeho osobu, no akosi to neviem. A pritom by som mohla. Veď čo mi môže..?? Lenže potom je tu moje silnejšie racionálne ja, ktoré vie, že ak si urobím rozbroj na pracovisku, bude tam dusno (nemyslím teraz teplotu, lebo horúco tam máme aj tak) a nálada bude napätejšia než je. Sme totiž v sklade len traja a keďže som služobne najmladšia no a samozvaný "vedúci" je jeho najlepší kamarát. Takže ak by sa to dostalo k šéfovi, bolo by to slovo proti slovu no a samozrejme náš samozvaný "vedúci" by sa postavil na jeho stranu. A tak čuším, každý deň trpím, odrobím si čo mi treba, prídem vyčerpaná domov a ani tam nemám nejak extra kľud, lebo...lebo vlastne ani neviem prečo.

Ani vo vlastnom domove sa necítim ako doma. Možno preto, že brácho je celý týždeň na škole v Bratislave a bez neho je tu akosi divne ticho, možno preto, že prídem s našimi rovnako domov, kvočneme pred telku a o pol jedenástej sa zdvihneme a ideme spať.
Keď sa aj chcem o niečo podeliť, zastavia ma uprostred začiatku, pretože "ide dôležitá reportáž v správach" alebo "počkaj cez reklamu" no cez reklamu prepnú na niečo iné čo "pozerajú" a tak sa to opakuje 5 dní v týždni.

A ešte je tu možný jeden faktor, prečo sa vlastne cítim totálne mizerne.

Vlastne sú dva.

Prvým je, že sa s mojou najlepšou kamoškou (jednou z dvoch) vidím osobne asi tak raz za mesiac aj to na nejakú hodinku a pol, pretože "musí ísť venčiť psov" a keď jej volám, či nejdeme niekam po robote, ona "musí ísť domov, lebo s rodičmi niečo rieši". Druhá kamoška je tehotná vo Švajčiarsku, príde domov o pár dní, ale čo z toho, keď nikam nepôjde, lebo tu bude zo svojím nemeckým frajerom, ktorý ju nabúchal a potom si ju vezme zas do Švajčiarska a potom do Nemecka a tým pádom aj z môjho života.

Lebo priznajme si to. Aj keď si sveto-svete sľúbime, že si budeme písať, volať, navštevovať sa, tak nebudeme. Už teraz si napíšeme raz za čas, aby sme o sebe vedeli, že žijeme. That is all. A keď bude mať decko, bude sa venovať jemu (má to byť chlapec) a na svoju kamarátku totálne zabudne, lebo bude v prdeli kdesi pri hitlerovcoch.

No a druhým je, že mám málo peňazí na víno. A nie len na víno. Na všetko. Ale hlavne na víno, lebo za posledné dva týždne som vypila tri fľaše (pohár vína denne, povedal pán dochtor) a tak jednoducho keď nemám peniaze ani víno, je mi totálne na hovno.

HAWK.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Erin Blood Moon Erin Blood Moon | Web | 21. october 2017 at 23:51 | React

Pěkně řečeno
Spřátelíš?

2 Erin Blood Moon Erin Blood Moon | Web | 22. october 2017 at 0:46 | React

Já té už mám přidanou

3 Erin Blood Moon Erin Blood Moon | Web | 23. october 2017 at 14:02 | React

Copak kutíš?

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement