Bola som odviesť auto do servisu.
Hapruje jej motor (jej = moja Fábia Jahoda) a keďže ešte potrebujem, aby pár rokov jazdila, tak musím do nej č-to investovať.
No ale nie o aute je toto.
Odstavila som auto na blízkom parkovisku, odkiaľ si mechanik auto vezme do dielne, ešte som si z tašky vyberala doklady a odkladala ich do skrinky, keď zrazu odo dverí, ktoré som pred tým otvorila, počujem:
"Máte pekný účes."
Otočím sa, že čo to?! Ja? Účes? Pekný?
Za dverami, pri aute, stálo dievčatko. Mohlo mať asi šesť, maximálne sedem rokov. Drobné, tmavovlasé, celá v ružovom.
"Ja?" Pýtam sa jej, prekvapená, že niekto si všíma také banality ako účes cudzieho človeka sediaceho v aute.
"Áno. Máte pekný účes." zopakovala. "Kto Vám ho robil?"
"Ja sama." usmievam sa na ňu, potešená, že niekto dokáže oceniť gudžu mastných vlasov zopnutých do double-chvosta.
"Ste šikovná. Je to pekné." pochválila ma ešte raz.
S úsmevom som jej poďakovala. Niečo také, ako chvála mojich vlasov je potešujúca, najmä keď na tú kopu na mojej hlave nonstop nadávam, že je neforemná. No a najmä pre to, že som po celom dni v práci mala vlasy spľasnuté, spotené a túžiace len po maske a šampóne.
No a dievčatko, malá slečna, má môj obdiv. Ja mám dávno po dvadsiatke a nedokážem človeku pochváliť tričko, keď je ozaj cool. Alebo nejakú fajn kérku. Alebo napríklad aj účes. A tak na to, že slečna bola generáciu a pol mladšia než ja, je to ozaj odvaha, ozvať sa k cudzej "tete".
Asi fakt nevyzerám tak diabolsky nevrlo ako si myslím.



Comments
Tak já mám od psychiatričky zakázáno řídit jakékoli vozidlo