Čo keď hranica padne..?

14. may 2017 at 13:59 | Junny S. |  Zápisník
Už dlhé mesiace bojujem s niečim, čo ma postupne zvnútra ničí. S niečim, čo mi uberá na sile, na radosti o života.
Každé ráno vstávam unavená, nemám chuť ísť sa umyť a obliecť aby som mohla ísť do roboty. Ja nemám chuť ísť do tej roboty.
Večer si ľahám do postele s pocitom, že som zas o deň staršia, že som zase nič nedokázala, že som zase premrhala 86 400 sekúnd zo dňa, kedy som mohla niečo dokázať.

Bojujem s niečim, čo sa nedá špecifikovať, čo sa nedá konkrétne kategorizovať, keďže je to mix niekoľkých chorôb - ja som si to pracovne nazvala skrytá depresia.

Aj keď sa mi ráno nechce vstať, vstanem, umyjem sa a do tej roboty idem. Tam som veselá, pracujem, bavím sa a vtipkujem s kolegovcami.
Prídem domov kde sa vkľude porozprávam s rodičmi, dáme si spolu kávu, poprípade večeru, pozeráme telku.
Keď idem s kamarátkami von, som to ja ktorá ich zabáva vtipmi, hostorkami z práce, usmievam sa, pijem a bavím sa ako normálna dvadsať štyri ročná baba.

Naučila som sa postaviť si hranicu. Hranicu, ktorá je znakom toho, že som navonok normálna. Je to moja hranica normálnosti, ktorá chráni vonkajší svet pred tým mojím vnútorným.
Tieto dva svety, realita a môj vnútorný boj, sa nikdy nesmú stretnúť, pretože ak by sa to stalo, zrútila by som sa. Už by som nebola to milé veselé dievča, ale len kôpka nešťastia, ktorí všetci v mojom okolí odsudzujú.

Niekedy sa stane, že sa moja hranica posunie. Naštrbí sa a časť môjho vnútorného ja sa dostáva na povrch, ukazuje sa mojej rodine. Vtedy čo najskôr utekám preč, zavriem sa do kúpeľne, kde sa potichu vyplačem, opravím hranicu a po desiatich minútach odtiaľ výjdem opäť ako ja. Ako ich veselá dcéra, ktorá si len odbehla na toaletu.

Musím sa takto na verejnosti tváriť, pretože oni by to nechápali. Nedokážu spozorovať tie náznaky, ktoré im nechám, že so mnou nie je niečo v pohode, že sa cítim unavená zo života.
Otec mi pri takej "sťažnosti" povie, že som mladá na to, aby som bola unavená, že mám ešte život pred sebou a mala by som sa zamyslieť nad tým ako sa správam.
Mamka? Mamka tá to hrá s ním. Povie, že "počkaj, keď prídu deti, povinnosti,... a budeš sa musieť starať o rodinu". Ani len moje tvrdenia, že ja rodinu nechcem im nenapovedia jasne.

Vyhýbam sa preplneným miestam, keď už musím ísť niekam na nákup alebo do obchodného centra, neskutočne sa kontrolujem, obzerám a pri trochu väčšom počte ľudí v okolí ma chytá panika a ja sa začnem nekontrolovateľne potiť.

Niekedy v noci zaspávam vyčerpaná plačom, na mokrom vankúši, objímajúc veľkého plyšového medveďa, pretože niet toho, kto by ma cez deň aspoň na pár sekúnd objal. Keď postískam mamku, povie aby som si na to našla priateľa.

Je smutné, že ani len najbližšia rodina nespozoruje príznaky mojej skrytej depresie, úzkosti. Možno je aj moja chyba, že im rovno nepoviem, že sa necítim dobre a čo ma trápi, ale strach z opovrhnutia je príliš veľký a tak sa radšej schovávam, pretvarujem a budujem moje hranice nromálnosti, len aby som sa nemusela priznať.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Eliss Eliss | Web | 14. may 2017 at 14:36 | React

Tak to je smutné :-( Možná bys měla navštívit nějakého odborníka...

2 Leri Goodness Leri Goodness | Web | 14. may 2017 at 16:54 | React

Mám momentálně podobné problémy a už jsem se i objednala u odborníka, bohužel moji návštěvu zrušil...tak snad se poštěstí jinde.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement