Vianoce (SPN fanfiction)

1. january 2017 at 1:48 | Junny S. |  Tvorivá dielňa

Vianoce

"Nebudeme preč dlhšie než štyri dni, Sun. Zvládneš to tu bez nás?"
"Dean, prosím ťa, nie som decko." uškrnula som sa. "Budem tu zadebnená a budem mať na krku Castiela. Čo by sa mi mohlo stať?"
"Čokoľvek." pokrútil hlavou starší z Winchesterovcov a podal mi kľúče od jedného z áut v garáži. "Ak by si ho náhodou potrebovala. Ale myslím si, že Cas ti ako taxík rád poslúži."
"Ak budem niekam chcieť ísť, nebudem ho zneužívať na odvoz." pri slove odvoz som vo vzduchu naznačila úvodzovky a kľúč od auta som si vložila do vrecka riflí. "Dean, sústreď sa na prípad, ja sa o seba postarám. Keď sa so Samom vrátite, budem tu sedieť unudená ako vždy keď idete preč."

"Poď s nami." spoza mňa sa vynoril Sam, v ruke mal tašku s oblečením, ktorú podal Deanovi, a za opaskom zastrčenú zbraň.
"Lákavé, ale vlkolakov mám dosť na celý život. Naháňať ich ma nebaví. Pôjdem s vami, keď to bude stáť za to."
"Podľa mňa, toto stojí za to, ale ako myslíš." Dean ma objal. "Dávaj na seba pozor." zmizol vo dverách garáže aj so Samovou taškou.
"Ak by si niečo potrebovala, alebo ak by sa niečo dialo, okamžite mi zavolaj." Sam sa ku mne sklonil a vtisol mi na líce pusu.
"Sammy, bude tu so mnou Castiel. Nič sa nestane." objala som ho, no keďže som mu siahala akurát tak po prsia, keď sa Sam narovnal, vyzdvihol ma do vzduchu a paže okolo mňa obmotal v pevnom objatí.
"Budeš mi tam chýbať." šepol.
"Bude to len pár dní, Sam."
"No aj tak mi budeš chýbať."
"Viem. Dávaj na seba pozor, prosím. Aj na Deana. Vieš, že ak by sa niektorému z vás niečo stalo, neprežila by som to."
"Nepreháňaj." uškrnul sa, no keď zbadal môj vážny výraz v tvári, prikývol a opäť mi vlepil pusu na líce. "Dám na seba pozor. Aj na Deana. A on dá na mňa."
"To je môj chlapec." usmiala som sa. "Ďakujem." pustila som ho. "Utekaj. Dean je už určite nervózny, že ťa zdržiavam. A ozvi sa mi, len čo sa ubytujete."
"Budem sa ti hlásiť tak ako vždy." prikývla som a nechala ho, nech odíde.

Len čo sa za nim zavreli dvere do garáže a ja som počula ako Impala opustila bunker, ozvalo sa za mnou šušťanie krídel.

"Ahoj Sunny." ozval sa Castiel a ja som sa na neho s úsmevom otočila.
"Cas, vitaj." objala som anjela. Za ten čas čo sa poznáme si zvykol na to, že ľudí na privítanie objímam. Teda, ľudí a stvorenia, ktoré mám rada.
"Môžeme sa pustiť do toho plánu, ktorý si vymyslela?" opýtal sa, nadšený, že ho zapájam do prekvapenia pre bratov.
"Jasne." zasmiala som sa. "Keď boli minule preč, hrabala som sa v sklade medzi starými vecami. Chalani tam nechodia, tak som si tam pripravila nejaké vianočné ozdoby. Ale...nemáme vianočný stromček."
"Stromček? Tak po nejaký pôjdeme."
"Samí dvaja ho dovnútra nedotiahneme a... Och!" došlo mi, že Cas nás môže preniesť naspäť domov aj so stromom. "Tak teda poďme po stromček."

V lese sme strávili minimum času.Podarilo sa nám nájsť obrovský strom, ktorý mal asi najsúmernejšie vetvy aké som kedy videla.
Horko-ťažko sme ho odpílili a ešte horko-ťažšie sme ho potom v obývačke ukotvili, aby stál bezpečne rovno. Aspoň vrámci možností.

"Keď ho ozdobíme, bude vyzerať dokonalo." vytešovala som sa ako malá, zo skladu sme ponosili všetky možné druhy ozdôb a pustili sa do práce.

Bolo niečo po siedmej hodine večer, s Castielom sme na stromčeku len ladili detaily, mala som v pláne pripraviť si cestá na koláčiky, keď mi zavolal Sam.

"Príjem." zasmiala som sa do telefónu, spokojná, že sa ozýva.
"Niekomu je veselo." ozval sa na druhej strane linky a mňa okamžite zahrialo pri srdci.
"Tak vieš, Cas vie byť aj vtipný keď sa snaží." pozrela som na spomínaného, ktorý sa len uškrnul, no práve stál na rebríku a ozdoboval vrch stromčeka.
"Castiel? A vtipný?"
"Samozrejme. Len aby si pochopil jeho vtipy potrebuješ byť vysoko inteligentný." ak by Sam teraz stál pri mne, pomstil by sa mi za tú poznámku tým najhorším možným spôsobom - začal by ma štekliť.
"Beriem to ako urážku."povzdychol si. "Hlásim sa len, že sme sa s Deanom ubytovali a zatiaľ je všetko v pohode. Dean išiel kúpiť niečo jesť, zajtra zájdeme na políciu získať nejaké informácie a poobzeráme sa po okolí."
"Dobre, dávajte si pozor. Ak by sa niečo dialo, okamžite mi zavolaj." povzdychla som si teraz ja.
"Neboj sa o nás toľko." možno sa do telefónu aj pousmial, no dalo sa to len ťažko odhadnúť.
"Vždy sa o vás budem báť." Castiel sa plne sústredil na súmerné uloženie mašlí na konci vetví a tak pravdepodobne ani nedával pozor, čo hovorím. "Hlavne o teba." dodala som potichu do mobilu.
"Sunny..." v pozadí hovoru som začula buchnutie dverí a Deanov hlas ako niečo Samovi hovorí. "Už je tu Dean, Sun. Ozvem sa potom."
"Ľúbim ťa." povedala som, no Sam hovor zrušil skôr než to začul. Aspoň som v to dúfala.

Položila som mobil na stôl a otočila sa naspäť na môjho spoločníka. No Cas stál s rukami pri tele a pozorne na mňa hľadel.

"Čo je?" zamračila som sa.
"Kedy mu to povieš?"
"Poviem čo?"
"To, že ho ľúbiš, Sunny." podišiel bližšie ku mne.
"Nie je to také jednoduché. Ani neviem, či by bol schopný mi to opätovať." povzdychla som si, vďačná, že o tom môžem konečne niekomu povedať.
"Síce stále nerozumiem väčšine ľudských pocitov, naučil som sa, že ak niečo neskúsiš, nedozvieš sa, ako to dopadne." podišiel ku mne a chytil ma za ruku.
"Bojím sa."
"Čoho?"
"Odmietnutia, Castiel. Som s nimi už dlho a vidím, že na mňa hľadia ako na sestru. Dean ma tak aj oslovuje. Ak by som Samovi priznala, čo k nemu cítim a on by ma odmietol, nedokázala by som s nimi žiť v jednej domácnosti." natiahla som sa po ďalšie mašle a pustila sa dokončiť stromček.
"Mám sa so Samom porozprávať? Môžem zistiť, či ťa ľúbi." ponúkol sa.
"Nie, Cas. Ďakujem, ale radšej nie." usmiala som sa. "Nechaj to tak. Poďme dokončiť toto, už sa s ním bavíme celý deň."

Nasledujúce dni Castiel putoval medzi bunkrom a nebom. Potrebovali ho aj hore a tak keď odišiel, pustila som si hudbu a piekla.
Deanovi som pripravila zopár jeho obľúbených koláčov, hlavne jablkové. Vždy sa mi sťažoval ako ich v obchode buď nemajú, alebo mu ich Sam nekúpi.
Ten ale zje prakticky všetko čo sa dá, aj keď sa snaží stravovať dosť zdravo, za čo ho obdivujem. Ja som skôr ten typ človeka ako Dean - zjesť všetko čo sa dá.

"Sam s Deanom sa vracajú domov." z ničoho nič sa v kuchyni objavil Castiel.
"Bolo načase." pokrútila som hlavou. "Toto je už piaty deň čo sú preč. Tvrdili, že budú preč len štyri." sťažovala som sa.
"Asi nešlo všetko podľa plánu. Potrebuješ s niečím pomôcť?" ponúkol sa.
"Vlastne, už mám všetko pripravené. Toto je posledný koláč pre Deana."
"Bude veľmi šťastný keď to uvidí." usmial sa Cas a sadol si za stôl. "Aj Sam."

Sam mi volal z benzínky, tri hodiny od bunkru. Chcú byť doma ešte pred zotmením, čiže ako poznám Deana, budú doma o hodinu skôr. Jazdí ako blázon.
S Castielom sme slávnostne prestreli stôl v jedálni, pod stromček sme odniesli darčeky a keď bolo všetko pripravené, usadili sme sa v knižnici a pustili sa hrať Scrabble ako vždy, keď sme boli sami dvaja doma.

"Sunny?! Castiel?" ozvalo sa z haly pár minút po piatej hodine večer.

Vybehla som z knižnice ako víchor, ako prvý stál Sam. Skočila som mu do náruče a snažila sa ho uväzniť v pevnom objatí. Jeho obrovské ruky ma omotali akoby som bola len drobná bábika, a pevne ma stisol.

"Ahoj kráska." šepol mi do vlasov.
"Ahoj." pousmiala som sa a keď ma postavil na zem, palcom som u prešla po reznej rane na líci. "Čo sa ti stalo? Si v poriadku? Obaja ste?" pozrela som na Deana stojaceho za Samom.
"Jasne, že sme v pohode. Toto je len menší škrabanec, nič vážne." pousmial sa mladší z bratov držiac ma za ruku. "Ahoj Castiel."
"Ahoj Sun, Cas." objal ma aj Dean. "Čo to tu tak vonia?" opýtal sa zvedavo.
"Prekvapenie." usmiala som sa a zazrela na Castiela. "Choďte sa zložiť, poumývať a keď budete čistí, príďte do jedálne." prikázala som, ťahajúc Castiela do kuchyne.

Stihla som zachytiť zvedavý pohľad, ktorý si bratia vymenili, potom som ale zavrela dvere a oni dvaja mi zmizli z dohľadu.

"Čo tu robíme?"
"Dáme pozohrievať jedlo. A pomôžeš mi ho odniesť do jedálne." Cas prikývol a mlčky sme pracovali.

Po polhodine sme mali všetko pripravené, akurát včas, pretože Sam s Deanom práve vošli do jedálne a prekvapení ostali stáť vo dverách.

"Čo to je?" ako prvý sa ozval Dean.
"Veselé Vianoce." usmiali sme sa s Castielom naraz. "Ja... Teda, my, sme vám pripravili štedrovečernú večeru. Takú klasickú, so všetkým." dodala som.
"Wau." podišli k stolu. "Sunny... to je úžasné."
"Vy ste sa tu teda riadne nudili, však?" zasmial sa Sam.
"Trochu." mykla som plecami.
"Väčšiu časť aj tak zvládla Sunny sama. Ja som mal povinnosti." priznal Castiel a sadol si oproti Deanovi.
"Dáš si s nami, Cas?" pozrel na neho, ale Cas len pokrútil hlavou.
"Ja nepotrebujem jedlo. Ale Sunny povedala, že pri vianočnom stole má sedieť rodina pohromade a takmám ostať aj ja."
"Samozrejme, to je pravda."prikývol Dean.

Večerali sme vo veselej nálade, zhovárali sme sa, pokojne jedli všetko, čo som pripravila a keď došlo na dezert, Dean sa od radosti skoro rozplakal.

"Celý koláč iba pre mňa?"
"Celý. Ale jedz ho... pomaly."nemalo zmysel niečo mu hovoriť. Pustil sa doň lyžicou, ani nečakal, kým ja odkrojím z druhého koláča Samovi a sebe.
"Ach tá láska." zasmiala som sa.
"Vážne ďakujeme, Sunny. Takúto večeru sme nemali hádam nikdy. A o vianočnej večeri ani nehovorím." pokrútil hlavou Sam.
"Viem. Preto som to pre vás chcela urobiť. Myslím, že si to zaslúžite." priznala som. "A... máme aj vianočný stromček." obaja bratia zdvihli svoje pohľady od koláča a upreli ich na mňa.
"Čože máme?"
"Vianočný stromček. Je v obývačke. S ním mi Castiel pomohol...najviac." ani som poriadne nedohovorila a už ich nebolo.

Utiekli od stola rovno do obývačky, Dean ani nedojedol koláč. S Castielom sme ich pokojne nasledovali.

"O môj Bože."
"Je nádherný."

Netušila som, ktorý z nich mal lesklejšie oči, avšak ja som bola tá, ktorá sa pri pohľade na nich rozplakala. Castiel mi podal vreckovku.

"Prečo plačeš?" opýtal sa potichu.
"Pretože som nečakala takúto reakciu."
"A máme aj darčeky?! Sam, pozri, máme tam darčeky. S našimi menami." Dean sa na mňa otočil. "Sú skutočné?" prikývla som.

Cítila som sa ako hrdá matka. Sadla som si do kresla a sledovala dvoch dospelých mužov, najlepších lovcov na Zemi, ako si so širokými úsmevmi na perách otvárajú darčeky, ktoré sme im s Castielom kúpili.
Boli to maličkosti, doslova hlúposti, ktoré som považovala za vtipné alebo potrebné - no na jeden darček som bola patrične pyšná.

"No do frasa!" pískol Dean, keď so Samom otvorili podlhovastú drevenú krabičku. "To si kde pozháňala, Sun?"
"To nie ja." kývla som ku Castielovi. "Toto je jeho zásluha. Ja som ho len poprosila, či by to dokázal nájsť. Ale inak je to pôvodná puška z roku tisíc osemstodeväťdesiat štyri."

Dean z krabičky vytiahol originálnu winchestrovku a hneď si ju vyskúšal zamieriť.

"Je dokonalá, Sunny. Ďakujeme vám." podal ju Samovi, podišiel k nám a uväznil v objatí najskôr mňa a potom Castiela "Toto sú tie najdokonalejšie Vianoce vôbec."
"Ale aj my máme niečo pre vás. Pre oboch." ozval sa Sam, zmizol v hale a o chvíľku prišiel naspäť s tromi balíčkami v náručí.

Ja som dostala dva červené, Castiel jeden modrý.

"Kedy ste to stihli?"
"Neboli sme celý čas len v Nevade. Toho vlkolaka sme našli za tri dni." Sam pokrčil plecami a čakal, kedy si s Castielom rozbalíme naše darčeky.

Cas sa zasmial, keď v balíčku našiel ručne maľovanú sošku anjela, ktorý mal oči namaľované svetlučko modrou, červený úsmev cez celú hlavu a čierne krídla. Dokonca mal namaľovaný béžový baloniak, modrú kravatu a v ruke držal nožík.

"Tá žena sa čudovala, prečo som od nej chcel anjela s nožom v ruke. Ale vysvetlil som jej, že podľa mňa sú to bojovníci neba a musia sa nejak brániť. Zožrala mi to aj s navijakom."
"Maľovali sme ich samy. Tohto maľoval Dean." ukázal Sam na Casielovu sošku. "Ja som urobil toto." kývol na druhú sošku, ktorú som dostala ja.

Tiež mala tvar anjela, avšak ten môj mal v rukách drobné fialové srdce.

"Je to nádherné." povzdychla som si. "Ďakujem."
"A je to aj vtipné. Vyzeráme skoro rovnako." Castiel si priložil anjela ku tvári a zoširoka sa usmial.
"Istá podoba tam je." zasmiala som sa.
"Sunny, teraz si otvor ten druhý. Je síce viac praktický, ale mysleli sme si, že by sa ti v budúcnosti hodil." nabádal ma Dean.

Druhý balíček bol ťažší, keď som ho ale otvorila, našla som tam asi desať falošných preukazov. Každý bol z iného oddelenia a každý bol na iné meno.

"Falošné identity?"
"Budeš s nami chodiť na prípady a potrebuješ svoje alias." usmial sa Dean. "So Samom sme to vymýšľali už dva mesiace. Hľadali sme vhodné mená aby si ladila aj s nami."
"Rockové hviezdy?" uškrnula som sa.
"Viac-menej." Dean pokrčil plecami. "Jeden mám aj pre teba, Cas." Dean zo zadného vrecka riflí vytiahol preukaz federálov s menom Castiel Winchester.
"Ale veď ja s vami nechodím na prípady."
"Ale svoj vlastný falošný preukaz ako dôkaz, že patríš do rodiny mať môžeš."
"To je od vás veľmi krásne. Ďakujem, Dean, Sam." usmial sa. "Ďakujem vám všetkým trom. Neviete si predstaviť, ako veľa to pre mňa znamená." s úsmevom hľadel na preukaz v jednej a anjela v druhej ruke.
"Zbožňujem vás. Toto sú naozajtie najlepšie Vianoce." usmiala som sa, znovu so slzami v očiach.

Bolo neskoro v noci.
Ležala som na posteli, čítala som jednu z mnohých kníh z knižnice, keď sa ozvalo tiché klopanie na dvere a hneď potom sa vo dverách objavila Samova strapatá hlava.

"Ešte nespíš?" pousmial sa.
"Ešte nie. Čo sa deje, Sammy?"odložila som knihu nabok a odhrnula perinu aby si Sam mohol sadnúť.

Prekvapivé na Samovi bolo, že ja som bola druhý človek, ktorý ho mohol oslovovať Sammy. Práva na tú prezývku patrili Deanovi, samozrejme, a nik iný ju nesmel používať. No mne to dovolil.

"Mám niečo pre teba. Taký...súkromný vianočný darček, už keď sú tie Vianoce."
"Sam, nemusíš mi nič dávať. S Deanom ste mi dali domov, to je viac než som kedy dostala."
"Toto je niečo špeciálne." uškrnul sa a skôr než som mohla nejak reagovať, sa ku mne naklonil a pobozkal ma.

Dlhé prsty si vplietol do mojich vlasov a vtlačil ma hlbšie do perín.

"Páni." povzdychla som si, keď ma pustil. "Taký darček som nečakala."
"Presne to som si aj myslel." usmial sa.
"Ale...ako- prečo?"
"Nebol som si istý, či ku mne cítiš to isté. Už som zvyknutý na to, že Dean je ten, ktorý získa dievča. Ale keď sme spolu telefonovali v ten večer, keď sme odišli do Nevady a Dean prišiel na izbu s večerou, už som išiel zrušiť hovor, keď som zo slúchadla začul ako si povedala, že ma ľúbiš."
"Tak predsa si to počul. Myslela som si, že som to vyslovila neskoro."
"Takmer. Potom ale prišiel za nami Castiel a náhodou poznamenal niečo, z čoho som si dal dva a dva dohromady. Takže som teraz mohol ísť na istotu."
"Čo Cas náhodou poznamenal?" Sam sa mojej otázke zasmial a vlasy mu voľne padli popri tvári.
"Rovno povedal, že ma ľúbiš, ale že sa bojíš priznať to."
"Ja ho zabijem."
"Nechaj ho tak. Nebyť jeho, možno by som tu teraz nesedel."
"To je tiež pravda." natiahla som k jeho tvári ruku a vlasy mu odhrnula nabok. "Tak mu nakoniec budem musieť poďakovať."
"Pravdepodobne." Sam sa ku mne posunul bližšie a opäť ma pobozkal. "Ani nevieš ako dávno som to chcel urobiť. Dean mi stále vravel, aby som to urobil."
"Na čo si potom čakal?"
"Pretože ak by si mi city neopätovala, asi by som tu nemohol ostať."
"Presne preto som to nepovedala ja tebe." odhrnula som perinu nabok a poklepala po voľnom mieste pri sebe. "Jeden múdry tvor mi raz povedal, že ak niečo neskúsiš, nedozvieš sa, ako to dopadne." usmiala som sa, zatiaľ čo si Sam vliezol ku mne do postele.

Chvíľku váhal, no napokon si vyzliekol tričko a ľahol si ku mne.

"Som rád, že som to skúsil." šepol Sam skôr, než sme obaja v objatí zaspali.
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement