Snehová búrka (SPN fanfiction)

8. january 2017 at 22:22 | Junny S. |  Tvorivá dielňa

"Dean, upokoj sa. Budeme doma skôr než udrie búrka."
"Hlásili, že sa blíži rýchlo."
"To aj my. Ešte tri hodinky a sme doma."
"Dávajte is pozor. Aj na moje auto."
"Spoľahni sa." hovor som zrušila a mobil hodila do priehradky a na rukavice. "To je nemožný človek." zasmiala som sa.
"Bojí sa viac o nás či o auto?"
"Povedala by som, že je to sedemdesiat päť na dvadsať päť."
"Dvadsať päť pre nás?"
"Presne." pokrútila som hlavou. "Nemohli by sme sa zastaviť niekde na obed? Som fakt hladná a kým prídeme domov..."


Nemusela som ani dokončiť vetu. Sam ma poznal a vedel, že ak nedostanem najesť, budem nervózna a nevrlá. A to riskovať nechcel.
Popri ceste sme objavili malý motorest, pred ktorým stáli len dve autá.

"Aspoň tu nie je plno."
"Všetci sa snažia dostať domov čo najskôr." Sam ukázal na ceduľu Voľné izby. "Ak by to vyzeralo veľmi zle, ubytujeme sa a prečkáme tu noc."

Ešte v aute som si skontrolovala nabitú zbraň a spolu so Samom sme prebehli cez začínajúcu snehovú búrku dovnútra motorestu.

"Zdravím, pocestní v núdzi." usmiala sa na nás postaršia žena so zásterou. "Ako vám môžeme poslúžiť?"
"Dobrý deň." pozdravila som slušne, zatiaľ čo Sam sa rýchlo rozhliadol. "Dali by sme si len nejaký rýchly obed - jeden šalát s kuracím mäsom, jeden cheeseburger so slaninou a hranolkami."
"Niečo na pitie?"
"Dve kávy, kolu a minerálku." nadiktovala som, zatiaľ čo Sam si išiel sadnúť ku stolu dozadu.
"Dvanásť dolárov. Hneď vám to prinesiem."

Po zaplatení som si šla sadnúť k Samovi. Už mal na stole rozložený notebook a prezeral si nejaké stránky.

"Hľadáš prípad? Veď teraz sme jeden dokončili."
"Ja viem. Ale veľmi dobre vieš, aký je Dean teraz neznesiteľný. Ak s ním budem musieť ostať dlhšie než tri dni, asi ho zabijem... Alebo zavriem do pivnice." zamračil sa.
"Sammy, má zlomenú nohu. Nemôže chodiť, nemôže loviť. Pochop ho."
"Chápem ho. Ale... bejby, on je ten najhorší pacient na svete."
"Zlatíčka, tu máte svoju objednávku." prišla čašníčka. "Jeden šalát s kuracím mäskom." misku postavila predo mňa.
"Ehm... Toto ide mne." natiahol sa Sam po misku a uškrnul sa na mňa.
"Oh. Ospravedlňujem sa. Tak slečne asi ten zvyšok. A ešte vaša kávička, minerálka a kola."
"Ďakujeme." ozvala som sa mrzuto a keď odišla, mlčky sme sa so Samom pustili do jedla.

Ani jeden z nás nebol vo svojej koži.
Posledný mesiac bol náročný. So Samom sme jazdili po krajine sami dvaja, išli sme od prípadu k prípadu, občas nám pomohol Castiel, ale inak to bolo na nás.
Dean sedel doma so zlomenou nohou, zväčša slúžil ako priateľ na telefóne, keď sme potrebovali nejaký rýchly prieskum, bol nám k dispozícii.
Akonáhle sme ale boli doma, len sa sťažoval, hundral a bol nevrlý. Preto sme so Samom chodili preč častejšie.

Keď sme dojedli svoj obed, vonku už husto snežilo, no aj tak sme sa s čašníčkou rozlúčili, sadli do auta a vybrali sa smerom na Kansas, aby sme prišli domov čo najskôr.
Vedieť čo nás po niekoľkých kilometroch čaká, ostali by sme na noc v motoreste a domov sa vybrali na druhý deň.
Po hodine jazdy sme boli niekde uprostred ničoho, všade naokolo bol les a biela pustatina.
Vietor silnel, cítila som nárazy do spolujazdcovej strany auta. Sam mal sám čo robiť aby udržal Impalu na ceste a aby nás nesfúklo niekam do priekopy.

"Sammy, toto ďalej nezvládneme. Počasie je čím ďalej tým horšie." pozrela som sa na GPS. "Najbližšie mesto je asi tridsať kilometrov pred nami."
"Dôjdeme tam." pokrútil hlavou Sam. "Akonáhle zastavíme, uviazneme."
"Ale ak to takto pôjde ďalej, uviazneme tak či tak, Sam. O dva kilometre mi ukazuje veľké odpočívadlo, zastav tam a prečkáme búrku v aute. Zavoláme Deanovi, že prídeme zajtra."

Samovi sa to nepáčilo, ale veľmi na výber nemal. Chvíľku potom sme už odstavovali auto pri lese a ja som rýchlo napísala Deanovi správu, že sa zdržíme, ale že sme v poriadku.

"Sunny, nemôžeme mať naštartované auto celú noc. Benzín by nám nevydržal." Sam na mňa vystrašene pozrel.

Dlho sme sedeli bez pohnutia, sledovali ako sa vonku stmieva a auto medzitým chladlo.
Rozprávali sme sa, snažili sa nemyslieť na to, že za oknami zúri asi tá najhoršia snehová búrka akú sme kedy zažili.
Rádio sme vypli, aby sa nevybila baterka. Svetlo sme mali z baterky, ktorú som mala v taške a jednej sviečky. Mala som dve, ale druhú sme šetrili na neskôr, keď bude hlboká noc a my tu budeme sedieť, pravdepodobne s cencúľmi namiesto nosa.

"Na chvíľku vyhrejem auto." pokrútil hlavou Sam. "Nezvládneme prečkať noc bez tepla."
"Zvládneme." zastavila som ho. "Musíme sa dostať domov, auto robí hluk a žerie toľko benzínu, že nedôjdeme ani na najbližšiu benzínku."
"Zamrzneme tu."

Pokrútila som hlavou a natiahla sa cez Sama ku šoférovým dverám. Uzamkla som ich, taktiež moje a preliezla som na zadné sedadlá. Pod nimi sme mali uschované deky; dve som rozprestrela na sedadlá, dve nechala hore.

"Prelez sem." kývla som na Sama. Uškrnul sa, svoje necelé dva metre horko-ťažko prepchal cez medzeru medzi sedadlami a strechou a usadil sa vedľa mňa.
"Čo konkrétne máš v pláne?" pozorne na mňa hľadel.
"Základné pravidlo prežitia v extrémnych podmienkach," podala som mu deku, "je zahrievať sa. Čímkoľvek." zasmiala som sa.
"Preferujem pravidlo číslo dva." Sam si ma pritiahol k sebe, deku si poskladal pod hlavu a ľahol si cez celé sedadlá, "zahrievať sa kýmkoľvek." veselo ma pobozkal.
"To je moje druhé najobľúbenejšie." zasmiala som sa a moju deku som prehodila cez nás.

Ležala som na Samovi, svetlo zo sviečky slabo blikotalo na podlahe medzi sedadlami. V aute už bola poriadna zima, dych nám mrzol pred očami.

"Nemali by sme zavolať niekoho na pomoc?" šepla som napokon.
"Koho navrhuješ?"
"Castiel by nemohol prísť? Vedel by nás odtiaľ dostať."
"Nereaguje na volania už celé dni a zrazu by prišiel?"
"Ide nám o život."
"Aj s tým démonom nám šlo o život, drahá. A neprišiel. Má iné veci na starosti."

Ucítila som Samove chladné ruky na chrbte. Zamrazilo ma, no keď ku mne dvihol hlavu a pobozkal ma, zdalo sa mi, že je tu o niečo teplejšie.

"Hej, nie. Pokračuj." zasmiala som sa, keď prestal.
"Čože?"
"Pokračuj." šepla som a sama som ho pobozkala. "Neviem ako tebe, ale mne je teplejšie."

Akoby sme chytili druhý dych. Posadila som sa obkročmo na Sama, ten sa vyzdvihol do sedu, neprerušujúc náš bozk.
Rozopla som si bundu, Sam mi ju vyzliekol a naopak. Horlivo sme sa zbavovali oblečenia, naše ruky blúdili po tele toho druhého akoby hľadali útočisko. Trvalo nám, kým sme sa ocitli obaja nahí, no o to teplejšie v aute odrazu bolo.
Sam ma nechal ľahnúť na sedadlá, úzky priestor auta nás nútil tlačiť sa jeden na druhého, čo nám v tejto chvíli maximálne vyhovovalo.

"Že mi toto nenapadlo skôr." zasmial sa Sam, keď som opäť ležala na ňom.
"Základné pravidlo prežitia v extrémnych podmienkach - hľadaj si sexuálneho partnera." obaja sme sa začali smiať, no len do chvíle, kedy som sa opäť pohla tým správnym smerom a naša hra sa začala odznova.

Mobil na podlahe vedľa druhej zapálenej sviečky mi oznamoval, že je päť hodín ráno.
Sam pokojne spal, jednu ruku mal založenú pod hlavou, druhou ma objímal okolo nahého pása. Ešte viac som nás zabalila do deky a skúsila, či už nabehol na mobile signál. Ale bez úspešne.
Druhú deku som mala poskladanú pod hlavou, na Samovej hrudi.
Odložila som ju nabok, opatrne si hlavu podoprela rukou a sledovala spiaceho Sama. Stal sa terčom môjho záujmu.
Pohľadom som skúmala jeho jemne pokrčené čelo, niečo sa mu muselo snívať, pretože takto čelo a obočie krčil len vtedy, keď ho niečo trápilo.
Prešla som po línii dokonalo tvarovaného nosa až na pootvorené pery, na ktoré som jemne cmukla.
Zamrvil sa, ešte stále mokré vlasy mu popadali popri hlave a ja som pokračovala v skúmaní jeho tela.
Dlaňou som prechádzala po línii jeho krku, hrude a ramien, kde som sa zastavila. Množstvo jaziev po strelných a rezných ranách ma dohnalo k slzám, ktorým som sa nebránila. Naopak, mala som chuť brániť Sama nech by sa dialo čokoľvek.
Niekoľko kvapiek dopadlo Samovi na hruď, kde začínali tvoriť mláčku, na čo sa Sammy zobudil. Chvíľku zmätene žmúril do tmy, no keď mu došlo kde je a s kým je, pousmial sa.

"Bejby." jeho objatie zosilnelo. Až potom si uvedomil, ako ho skúmam pohľadom a plačem. "Hej, hej zlatko." vytiahol si ruku spod hlavy a palcom mi zotrel slzy. "Čo sa deje? Prečo plačeš?"
"Ja... ja len..." pokrútila som hlavou, neschopná slova.

Nevedela som vyjadriť svoje myšlienky, tak som sa dotkla najväčšej jazvy na Samovej hrudi, sklonila sa k nej a pobozkala ho. Pochopil, usmial sa a pobozkal ma na čelo.

"Tak veľmi ťa ľúbim, Sammy. Nechcem o teba prísť. Nikdy."
"Neprídeš. Sľubujem."
"Pri našom životnom štýle je tento sľub nesplniteľný, uvedomuješ si to?"

Možno aj prikývol. Nahlas mi ale neodpovedal. Obaja sme vedeli pravdu - robíme mizernú prácu, za ktorú nám nikto neplatí, no my môžeme zaplatiť tú najvyššiu cenu. A presne viem, že ak by prišlo do tuhého, som ochotná pre tohto obrovského ľudského macíka umrieť.

"Sľubujem, že budem robiť všetko pre to, aby si o mňa neprišla, Sunny. Slniečko." teraz som stopercentne vedela, že sa usmieva.

Natiahla som sa po mobil - už bolo pol siedmej. Slnko sa stále neukazovalo, ale v tomto ročnom období je normálne, že sa rozvidnieva až niekedy pred ôsmou.

"Myslím, že búrka už skončila." posadila som sa, na čo Sam zareagoval ako chlap, keď na ňom sedí nahá žena.

Z auta sme napokon vystúpili niečo pred pol ôsmou, už bolo ako-tak vidno a spoločnými silami sme odhrabali auto.
Po hlavnej ceste práve prešiel pluh, čo bolo skvelé znamenie toho, že cesta domov bude čistá a prejazdná.
Obnovil sa mi aj signál na mobile, okamžite mi vybehlo niekoľko správ a neprijatých hovorov od Deana a len čo som otvorila prvú správu, už mi volal.

"Dobré ránko, Dean." prijala som hovor a dala ho na hlasitý odposluch.
"Sunny? Kriste Pane! Viete ako som sa o vás bál? Ste v poriadku?"
"Jasne, že áno, Dean. Sme okey, celý. Nezamrzli sme."
"Boli ste niekde v moteli?"
"Nie. Na odpočívadle asi dvadsať kilometrov za mestom. Do toho ďalšieho by sme to nezvládli."
"Porazí ma. Mohli ste tam zomrieť." rozčuľoval sa Dean, čo ma rozosmialo.
"Nemohli, braček." zasmial sa Sam.
"Nemohli? Ako to? Pochybujem, že vám Baby vydržala naštartovaná celú noc. Toľko benzínu tam nie je."
"Sú aj iné spôsoby ako sa zahriať počas chladnej zimnej noci, Dean. Ale to ty iste veľmi dobre vieš."
"Čože?? Čo...?" tušila som, ako nechápavo sa teraz asi tvári a to ma rozosmialo ešte viac.
"O chvíľu sme doma, Dean. Prinesieme čerstvé raňajky. Zatiaľ ahoj." rýchlo som zrušila hovor a mobil vhodila do tašky. "Tak keď sa ten chlap dozvie, čo sme vyviedli v jeho Baby, zabije nás."
"Ale stálo to za to." Sam na mňa úskokom pozrel a keď zastal na červenej, rýchlo ma pobozkal. "Ľúbim ťa, Sunny."
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement