Čierna ovca

7. june 2017 at 23:39 | Junny S. |  Zápisník
Úprimne, nevládzem. Doslova.
Som fyzicky aj psychicky vyčerpaná zo všetkého, čo sa v mojom živote deje.

Ako som písala aj v predchádzajúcom článku, moej stavy úzkosti a depresie nezvládam tak ako by som mala a už aj moja pretvárka je na hranici... Najmä keď som donútená hádať sa s rodičmi - s otcom, väčšinou.

Moja pestovaná maska, pretvárka, dostáva rany a rúca sa. A ja ju stále len lepím dokopy aby ako-tak držala.

Ako dlho to ešte vydržím??? Netuším.

To, že som čiernou ovcou rodiny, mi je jasné už niekoľko rokov... Nezapadám k nim, nespĺňam ich predstavu slušne vychovanej dcérky, nie som taká akú by ma chceli mať.
A citeľne mi to niekedy dávajú najavo...

Môj brat, mladší brat, ten je hotový anjelik.
Už od kedy sa narodil bolo cítiť, že on je ten uprednostňovanejší - ako dôkaz jasne stačí jedno video z veľkonočných sviatkov keď mal asi polroka, ale o tom nebudem písať.
Brácho je z nás dvoch ten, ktorý išiel na súkromnú strednú školu, ktorý ide študovať na vysokú a ktorý vždy dostane čo chce.

Ja, síce som nikdy netrpela nedostatkom, a aj keď som poväčšine dostala čo som chcela, som nikdy nemala tú dávku pochopenia zo strany mojich rodičov, zo strany mojej rodiny. Akokoľvek veľmi som sa snažila.

Tak nejak som sa s týmto pocitom naučila žiť. Po istom čase, po niekoľkých rokoch, som sa naučila akceptovať to, že ja nebudem to dieťa, ktoré je na prvom mieste. Nech si tvrdí kto chce čo chce.
Oni to možno tak necítia, možno nevidia, ale ja to cítim a aj vidím. A aj napriek tomu že to bo jak fras sa snažím ísť ďalej.

A presne v týchto momentoch aké nastali dnes večer si želám nebyť. Jendoducho neexistovať; nie len, že by som odrazu nebola ako keď človek zomrie. Jednoducho si želám nikdy sa nenarodiť.

NIekedy by to bolo lepšie. Ľahšie.
 

Čo keď hranica padne..?

14. may 2017 at 13:59 | Junny S. |  Zápisník
Už dlhé mesiace bojujem s niečim, čo ma postupne zvnútra ničí. S niečim, čo mi uberá na sile, na radosti o života.
Každé ráno vstávam unavená, nemám chuť ísť sa umyť a obliecť aby som mohla ísť do roboty. Ja nemám chuť ísť do tej roboty.
Večer si ľahám do postele s pocitom, že som zas o deň staršia, že som zase nič nedokázala, že som zase premrhala 86 400 sekúnd zo dňa, kedy som mohla niečo dokázať.

Bojujem s niečim, čo sa nedá špecifikovať, čo sa nedá konkrétne kategorizovať, keďže je to mix niekoľkých chorôb - ja som si to pracovne nazvala skrytá depresia.

Aj keď sa mi ráno nechce vstať, vstanem, umyjem sa a do tej roboty idem. Tam som veselá, pracujem, bavím sa a vtipkujem s kolegovcami.
Prídem domov kde sa vkľude porozprávam s rodičmi, dáme si spolu kávu, poprípade večeru, pozeráme telku.
Keď idem s kamarátkami von, som to ja ktorá ich zabáva vtipmi, hostorkami z práce, usmievam sa, pijem a bavím sa ako normálna dvadsať štyri ročná baba.

Naučila som sa postaviť si hranicu. Hranicu, ktorá je znakom toho, že som navonok normálna. Je to moja hranica normálnosti, ktorá chráni vonkajší svet pred tým mojím vnútorným.
Tieto dva svety, realita a môj vnútorný boj, sa nikdy nesmú stretnúť, pretože ak by sa to stalo, zrútila by som sa. Už by som nebola to milé veselé dievča, ale len kôpka nešťastia, ktorí všetci v mojom okolí odsudzujú.

Niekedy sa stane, že sa moja hranica posunie. Naštrbí sa a časť môjho vnútorného ja sa dostáva na povrch, ukazuje sa mojej rodine. Vtedy čo najskôr utekám preč, zavriem sa do kúpeľne, kde sa potichu vyplačem, opravím hranicu a po desiatich minútach odtiaľ výjdem opäť ako ja. Ako ich veselá dcéra, ktorá si len odbehla na toaletu.

Musím sa takto na verejnosti tváriť, pretože oni by to nechápali. Nedokážu spozorovať tie náznaky, ktoré im nechám, že so mnou nie je niečo v pohode, že sa cítim unavená zo života.
Otec mi pri takej "sťažnosti" povie, že som mladá na to, aby som bola unavená, že mám ešte život pred sebou a mala by som sa zamyslieť nad tým ako sa správam.
Mamka? Mamka tá to hrá s ním. Povie, že "počkaj, keď prídu deti, povinnosti,... a budeš sa musieť starať o rodinu". Ani len moje tvrdenia, že ja rodinu nechcem im nenapovedia jasne.

Vyhýbam sa preplneným miestam, keď už musím ísť niekam na nákup alebo do obchodného centra, neskutočne sa kontrolujem, obzerám a pri trochu väčšom počte ľudí v okolí ma chytá panika a ja sa začnem nekontrolovateľne potiť.

Niekedy v noci zaspávam vyčerpaná plačom, na mokrom vankúši, objímajúc veľkého plyšového medveďa, pretože niet toho, kto by ma cez deň aspoň na pár sekúnd objal. Keď postískam mamku, povie aby som si na to našla priateľa.

Je smutné, že ani len najbližšia rodina nespozoruje príznaky mojej skrytej depresie, úzkosti. Možno je aj moja chyba, že im rovno nepoviem, že sa necítim dobre a čo ma trápi, ale strach z opovrhnutia je príliš veľký a tak sa radšej schovávam, pretvarujem a budujem moje hranice nromálnosti, len aby som sa nemusela priznať.

Navždy? (SPN fanfiction)

17. january 2017 at 1:06 | Junny S. |  Tvorivá dielňa

"Láska nie je vždy tam keď ju chceš. Nie vždy to bude pohodlné, alebo ľahké, alebo praktické. Ale keď ju nájdeš musíš pre ňu bojovať. Pretože ak nebudeš... Potom riskuješ, že všetko stratíš."
"Nepomáhaš mi, Castiel." pokrútila som hlavou.

Vyšla som po rebríku niekoľko schodov, z najvrchnejšej police som vzala štyri hrubé knihy a zišla som opäť ku stolu.

"Snažím sa ti pomôcť." sadol si oproti mne, jeho pohľad som cítila až niekde v žalúdku.
"Cas," povzdychla som si. "Prosím, potrebujeme nájsť informácie pre Deana a Sama."
 


Snehová búrka (SPN fanfiction)

8. january 2017 at 22:22 | Junny S. |  Tvorivá dielňa

"Dean, upokoj sa. Budeme doma skôr než udrie búrka."
"Hlásili, že sa blíži rýchlo."
"To aj my. Ešte tri hodinky a sme doma."
"Dávajte is pozor. Aj na moje auto."
"Spoľahni sa." hovor som zrušila a mobil hodila do priehradky a na rukavice. "To je nemožný človek." zasmiala som sa.
"Bojí sa viac o nás či o auto?"
"Povedala by som, že je to sedemdesiat päť na dvadsať päť."
"Dvadsať päť pre nás?"
"Presne." pokrútila som hlavou. "Nemohli by sme sa zastaviť niekde na obed? Som fakt hladná a kým prídeme domov..."

...a ticho! (téma týždňa)

2. january 2017 at 21:23 | Junny S. |  Zápisník
Počuješ to?
Počuješ ten zvuk?

Je to ticho. Tak božské, tak vzácne.
Je to ticho budúcnosti. Ticho, ktoré ti našepkáva ako sa rozhodnúť.

Často ležím v noci na posteli a len tak počúvam to ticho rozhostené okolo mňa.
Niekedy sa za oknom ozve zvuk auta, avšak za tie roky som sa naučila ho nevnímať.

Ležím a rozmýšľam nad tým, čo bolo, čo je a čo bude.
Nemala by som to robiť. Častokrát to končí slzami a tichým plačom do vankúša.

Potom snívam o tom, že bývam niekde ďaleko, sama na opustenom ostrove, kde je nekonečný dostatok rumu a koly. A rýb. A banánov.

Nič viac by mi ku šťastiu nechýbalo.
Len rum a kola.

A ticho!