Hravo zdravo.

5. november 2017 at 2:12 | June |  Zápisník
Učíme sa jesť zdravo.

Teda, ja sa učím a pomáha mi mamka. Otec nie, ten má svoju hlavu a ja ho nútiť do jedenia stopkového zeleru nebudem. Ale dôležité je, že pomaly ale isto sa učím, čo a ako kombinovať, čoho koľko zjesť, čo mi chutí a naopak, čo radšej nezjem vôbec.

V prvom rade som si naštudovala čo jesť a ako to kombinovať s inými potravinami.
Som mäsožravec, čiže niečo také ako vynechať mäso, šunku, salámu poprípade slaninku a klobásu nepripadá do úvahy. Raz som to skúsila. Vydržalo mi to dva dni a všetci naokolo trpeli so mnou, pretože som bola hladná a keď osm hladná som nervózna a zlá na každého.

Čiže viem aké potraviny jesť, ako si pripraviť zeleninu aby sa mi jej výživové hodnoty nemixovali - vedeli ste napríklad, že by sme nemali jesť paradajky zároveň s uhorkami? Ich vitamíny sa totižto bijú a potom je to pre nás zbytočná konzumácia. No, také veci som sa naučila.

Zamilovala som si stopkový zeler.
Už dávnejšie som ho mala kúpený, ale nakoniec skončil v drvičke, lebo ho nik nejedol. Teraz si vždy dve stopky vezmem, narežem k jedlu a chrúmem. Alebo si ho narežem so šalátom a uhorkou a mám zelenú stravu. Má síce zvláštnu chuť, ktorá mi niekedy vadí, ale naučila som sa to kombinovať tak, aby som si to nevšímala.
 

Emma.

5. november 2017 at 1:26 | June |  Zápisník
Nie som veľkým fanúšikom slovenskej a českej hudobnej scény.

Je extrémne málo interpretov, ktorí ma na našom trhu oslovili natoľko, aby som ich albumy mala zaradené do playlistu. Zo Slovenska môžem vychváliť do nebies IMT Smile a ľudové zoskupenie Kandráčovci, pretože okrem toho, že sú to "východňare" ako ja, ich hudba ma nabíja energiou. Z Česka je toho ešte menej, jediné, čo som schopná počúvať nonstop je skupina Kabát.

Práve preto ma veľmi prekvapila Emma Drobná. Už v Superstar som jej fandila, lebo mala svojský prejav a zvláštne podfarbený hlas. No a dnes som si stiahla jej prvotinu, album You Should Know a musím priznať, že je skvelý; je pravda, že z jedenástich pesničiek (pieseň Smile má na albume v dvoch prevedeniach) mám po slovensky len jednu jedinú, ale nevadí mi to.

Emma je to, čo slovenskej hudobnej scéne chýbalo. Okrem toho, že je mladá, ambiciózna a plná nápadov, má dokonalý hlas, profesionálny prejav aj prístup k práci. Je zábavná, pekná a vyzerá, že sa nedá len tak stihanuť vlnou. Osobne jej fandím a držím palce.

Ponúkam ochutnávku jej hudby.



Daždivé myšlienky.

29. october 2017 at 19:26 | June |  Zápisník
Dnešná nedeľa bola krásna.
Tým, že sa posúval čas, oddýchla som si o hodinku dlhšie. Prebrala som sa okolo deviatej s tým, že do pol desiatej som ležala v posteli a počúvala, ako mi dážď bubnuje na parapetnú dosku. Do toho sa pridal pištiaci vietor a moja nálada bola razom lepšia.
Milujem jesenné daždivé počasie. ♥

Keď som dnes piekla, mala som otvorené okno a počas mixovania cesta som pozerala, ako prší. A vtedy som sa rozhodla, že okrem koláča urobím aj muffiny. Tak som dala piecť koláč a začala chystať muffiny. Kokosové s chia semienkami a mandľovým mliekom.

Keď som odviezla brata na stanicu, šla som ku starkej. Teta si stiahla kalorické tabuľky, tak som sa rozhodla, že od zajtra sa na to pozriem aj ja. Možno mi to nejak pomôže chudnúť, lebo po dvoch mesiacoch som sa zasekla len - LEN - o tri kila ľahšia. :/

Tak uvidím, ako mi to pôjde a hádam sa začnem aj nejak hýbať...
 


Highlight mesiaca.

23. october 2017 at 23:20 | June |  Zápisník
Bola som odviesť auto do servisu.
Hapruje jej motor (jej = moja Fábia Jahoda) a keďže ešte potrebujem, aby pár rokov jazdila, tak musím do nej č-to investovať.

No ale nie o aute je toto.

Odstavila som auto na blízkom parkovisku, odkiaľ si mechanik auto vezme do dielne, ešte som si z tašky vyberala doklady a odkladala ich do skrinky, keď zrazu odo dverí, ktoré som pred tým otvorila, počujem:

"Máte pekný účes."

Otočím sa, že čo to?! Ja? Účes? Pekný?

Za dverami, pri aute, stálo dievčatko. Mohlo mať asi šesť, maximálne sedem rokov. Drobné, tmavovlasé, celá v ružovom.

"Ja?" Pýtam sa jej, prekvapená, že niekto si všíma také banality ako účes cudzieho človeka sediaceho v aute.

"Áno. Máte pekný účes." zopakovala. "Kto Vám ho robil?"

"Ja sama." usmievam sa na ňu, potešená, že niekto dokáže oceniť gudžu mastných vlasov zopnutých do double-chvosta.

"Ste šikovná. Je to pekné." pochválila ma ešte raz.

S úsmevom som jej poďakovala. Niečo také, ako chvála mojich vlasov je potešujúca, najmä keď na tú kopu na mojej hlave nonstop nadávam, že je neforemná. No a najmä pre to, že som po celom dni v práci mala vlasy spľasnuté, spotené a túžiace len po maske a šampóne.

No a dievčatko, malá slečna, má môj obdiv. Ja mám dávno po dvadsiatke a nedokážem človeku pochváliť tričko, keď je ozaj cool. Alebo nejakú fajn kérku. Alebo napríklad aj účes. A tak na to, že slečna bola generáciu a pol mladšia než ja, je to ozaj odvaha, ozvať sa k cudzej "tete".

Asi fakt nevyzerám tak diabolsky nevrlo ako si myslím.

Sobota s mojím druhým ja

21. october 2017 at 23:47 | June |  Zápisník
Je úplne jedno, ako príjemný, dobrý deň mám.
Je úplne jedno, že som ho strávila produktívne, že som spokojná s vykonanou prácou, že mi bolo dobre.

Je sobota večer a moja verná priateľka Nálada je tu so mnou, ako kliesť prichytená na mojej mysli, na mojej duši. Visí na mne, požiera ma a ja sa cítim mizerne.

Pred chvíľkou som zverejnila dvojmesačný článok. Ako som tam spomenula, nemrzí ma moja neaktívnosť, lebo vlastne to tu píšem len pre seba a aj tak to nik nečíta. Veď koho by zaujímal obyčajný život obyčajnej baby.
Nie som food bloggerka, ani make-up bloggerka a vôbec nie som travel bloggerka. Len si vylievam svoje myšlienky na virtuálny papier.

Ťaží ma na tvári make-up. Bola som s bratom a mamkou v obchodnom centre a napatlala som si to svinstvo na ksich a ešte nezmyla. Aj špirálu mám. Fuj. :D Už chápete, prečo nie som make-up bloggerka. :D

Ale nie o tom som chcela...

Sedím na posteli, tak ako stále, počúvam ten Niallov nový album a píše mi kamarát aby som prišla na víno. Dôležité je podotknúť, že kamoško je gay, nevideli sme sa asi rok a to sme sa rozkamarátili z nejakého divne-mne neznámeho dôvodu. Ak by som nebola tak unavená, aj by som šla. Ale už som svoju dávku vína vypila a mám zásadu, že po pol jedenástej v noci už z domu neodchádzam, ak som dovtedy neodišla.

Raz som tak šla. O trištvrte na jedenásť som zdrhla z domu po tom, čo som sa cez správy povadila s vtedajšími najlepšími kamoškami. Utiekla som ku kamarátke. Bola sama doma, tak som u nej sedela na zemi pri gauči, otvorili sme domácu pálenu jej mamky a keď sme vypili aj ďalšiu vodku a fľašu vína, polomŕtva som odišla domov. Podotýkam, bolo pol piatej ráno a len čo som za sebou zavrela dvere na izbe, môj otec vstával do práce. Preto tá zásada, že ak do poljedenástej neodídem z domu, potom už nie.

Späť k pani Nálade...

Je zvláštne, ako rýchlo na mňa doľahne pocit menejcennosti, pocit totálneho naničhodenia sa. Mám chuť schúliť sa do klbka a plakať. A možno ani nie plakať, lebo už som sa naplakala veľa, ale mám proste chuť schúliť sa a...byť tak.

Nie som silný človek. Tak veľmi by som chcela byť, no nie som.
Nedokážem človeku, ktorý mi ale totálne lezie na nervy, surovo povedať čo sa mi na danej situácii nepáči, aj keď ma tie sarkasticko-drzé slová pália na jazyku. Tak veľmi by som chcela jednoducho vypľuť tomu človeku do jeho odporne debilného ksichtu všetky nadávky, všetky potlačované poznámky na jeho osobu, no akosi to neviem. A pritom by som mohla. Veď čo mi môže..?? Lenže potom je tu moje silnejšie racionálne ja, ktoré vie, že ak si urobím rozbroj na pracovisku, bude tam dusno (nemyslím teraz teplotu, lebo horúco tam máme aj tak) a nálada bude napätejšia než je. Sme totiž v sklade len traja a keďže som služobne najmladšia no a samozvaný "vedúci" je jeho najlepší kamarát. Takže ak by sa to dostalo k šéfovi, bolo by to slovo proti slovu no a samozrejme náš samozvaný "vedúci" by sa postavil na jeho stranu. A tak čuším, každý deň trpím, odrobím si čo mi treba, prídem vyčerpaná domov a ani tam nemám nejak extra kľud, lebo...lebo vlastne ani neviem prečo.

Ani vo vlastnom domove sa necítim ako doma. Možno preto, že brácho je celý týždeň na škole v Bratislave a bez neho je tu akosi divne ticho, možno preto, že prídem s našimi rovnako domov, kvočneme pred telku a o pol jedenástej sa zdvihneme a ideme spať.
Keď sa aj chcem o niečo podeliť, zastavia ma uprostred začiatku, pretože "ide dôležitá reportáž v správach" alebo "počkaj cez reklamu" no cez reklamu prepnú na niečo iné čo "pozerajú" a tak sa to opakuje 5 dní v týždni.

A ešte je tu možný jeden faktor, prečo sa vlastne cítim totálne mizerne.

Vlastne sú dva.

Prvým je, že sa s mojou najlepšou kamoškou (jednou z dvoch) vidím osobne asi tak raz za mesiac aj to na nejakú hodinku a pol, pretože "musí ísť venčiť psov" a keď jej volám, či nejdeme niekam po robote, ona "musí ísť domov, lebo s rodičmi niečo rieši". Druhá kamoška je tehotná vo Švajčiarsku, príde domov o pár dní, ale čo z toho, keď nikam nepôjde, lebo tu bude zo svojím nemeckým frajerom, ktorý ju nabúchal a potom si ju vezme zas do Švajčiarska a potom do Nemecka a tým pádom aj z môjho života.

Lebo priznajme si to. Aj keď si sveto-svete sľúbime, že si budeme písať, volať, navštevovať sa, tak nebudeme. Už teraz si napíšeme raz za čas, aby sme o sebe vedeli, že žijeme. That is all. A keď bude mať decko, bude sa venovať jemu (má to byť chlapec) a na svoju kamarátku totálne zabudne, lebo bude v prdeli kdesi pri hitlerovcoch.

No a druhým je, že mám málo peňazí na víno. A nie len na víno. Na všetko. Ale hlavne na víno, lebo za posledné dva týždne som vypila tri fľaše (pohár vína denne, povedal pán dochtor) a tak jednoducho keď nemám peniaze ani víno, je mi totálne na hovno.

HAWK.