diel 1. Rozhodnutie

Yesterday at 9:00 | June |  Druhý Svet (Daryl Dixon fanfiction)

"Opäť zaplnila titulky všetkých denníkov v meste. Musíš ju krotiť!"
"Krotiť?! Počuješ sa? June je samostatná jednotka, ja sa od nej dištancujem."
"Píšu, že berie drogy."

Počúvala som rozhovor mojej právničky a bodyguarda. Zdalo sa, že som v noci niečo vyviedla a tak som, oblečená len v bielej košeli patriacej môjmu nočnému úlovku, vyšla zo spálne a oprela sa o zárubňu kuchyne.

"Čo sa deje?" opýtala som sa sucho. Nemala som náladu na ďalšie prednášky.
"JUNE!" skríkla Rebecca, hodila po mne výtlačok denníka a pokrútila hlavou. "Prečo sa nemôžeš správať rozumnejšie? Trošku... Prispôsob svoj životný štýl aj svojmu veku. A postaveniu v spoločnosti."
"Prispôsobujem. Mám dvadsať šesť rokov. Čo mám podľa teba robiť? Sedieť na riti a prebaľovať plienky nejakému usmrkancovi?"
"To nie je presne to, čo som mala na mysli. Ale napríklad viac sa venovať svojej firme a jej povesti, než jednorázovým známostiam a alkoholovým excesom, ktoré predvádzaš aj štyrikrát do týždňa."
 

Poviedky.

Saturday at 23:19 | June |  Zápisník
Dnes len krátko, akosi sa mi nechce veľa sa rozpisovať.

Po krátkom premýšľaní som sa rozhodla, že tu na blogu budem uverejňovať jednu poviedku. Písala som ju na wattpade, ale keďže tam som sa vrátila na svoj pôvodný účet a ja ju tam nechcem zatiaľ dávať, pretože sa venujem inej, bude zatiaľ tu.

Zverejňovať ju začnem od pondelka a každý týždeň v pondelok pribudne jeden diel. Zatiaľ je tých dielov trinásť, hádam sa mi podarí dostať sa k nej a dopísať ju, pretože (a to sa nechcem chváliť, ale konečne...) sa mi zdá, že tá poviedka za niečo stojí.

V poviedke si prídu na svoje fanúšikovia The Walking Dead, preože poviedka je síce zasadená do nášho sveta, avšak väčšinu postáv tvoria postavy z tohto amerického seriálu.

Krátky obsah: Hlavnou postavou je nemanželská dcéra režiséra Tima Burtona, June Burtonová. Mladá nezávislá žena, ktorá miluje párty a mužov. Je riaditeľkou realitných kancelárií nesúcich jej meno, ktoré si ale častými žúrkami a neprimeraným pitím alkoholu ničí. Odíde na revitalizačnú cestu okolo sveta, kde spozná dobre vyzerajúceho podnikateľa Daryla, ktorý jej ukáže druhú stranu života.

Odkaz na poviedku je v rubrike Tvorivá dielňa ako podrubrika Druhý svet (Daryl Dixon fanfiction).

Príjemné čítanie.

Bolesť.

Friday at 21:42 | June |  Zápisník
Pozerali ste na TV DOMA seriál Prípady pre Lauru?? Nie, ok, nevadí.

Ide o to, že dnes bol posledný diel - stalo sa veľa vecí, ale jedna, ktorá ma zabolela priamo pri srdci. Jedna, ktorá mi pripomenula tú bolesť, ktorú človek cíti, keď má zlomené srdce.

Mám len dvadsať štyri rokov, no skutočne som ľúbila zatiaľ len jediného chlapa.
Bol skvelý, milý, galantný, počúval moje bľabotanie o sprostostiach, ja som počúvala to jeho bľabotanie a rozumeli sme si vo veciach, v ktorých si nerozumiem takmer s nikým. Dosť napomáhal nášmu porozumeniu fakt, že bol (stále je, neumer ani nič, len už dlhšie sa nestýkame, nekontaktujeme, preto ten minulý čas) o niekoľko rokov starší než ja. O osemnásť rokov, konkrétne.

Ja, ako mladá babenka, ktorá si myslela, že svet je gombička dosť som o tom písala v nedávnom sentimentálnom článku som sa do neho dosť zamilovala. Úplne. Bezhlavo. Ľúbila som ho každou mojou bunkou. Nebolo to len také poblúznenie, pretože takým som si prešla a poznala by som to.

Toto bolo skutočné.
 


Cesta autobusom.

9. january 2018 at 14:28 | June |  Zápisník
Dnes som šla z rehabilitácie domov autobusom. Opäť.
Na stanici sa pri mne pristavila staršia pani. Vyzerala skvele, upravená, pekný kabát, krásny šál. Pýtala sa, či ju ten autobus, ktorý pôjde, odvezie na Juh III. Odvetila som, že áno. Dúfala som, že tým to pre ňu hasne a ja budem mať pokoj a bude sa môcť hrať Bubble Cloud.
Ale pani začala ďalej komunikovať a moja nádej v pokojnú cestu busom sa rozpustila v diaľke. Pár minpt neskôr sa pri nás pristavila ďalšia pani s dvomi barlami, aj s matkou. A začali sa rozprávať o niečom, čo som užasnuto počúvala a kedy som si uveodmila, že moje problémy a boliestky môžu ísť do hája, že sú nič oproti tomu, čo postihlo tie panie.

Tá o barlách trpela sklerózou multiplex. Dodnes som netušila, čo to je za chorobu, len som vedela, že je to niečo zlé, čo ešte nie je v štádiu liečenia a ľudia sú len nejak udržiavaní, aby dokázali fungovať, že vyliečiť sa to nedá.
Pani, ktorá sa pri mne pristavila ako prvá, je sestričkou v nemocnici, čiže mi ozrejmila, čo tá skleróza multiplex je - choroba postihujúca nervové ukončenia, vraj ich doslova pretrhne a ty si síce uvedomuješ, že chce vykonať nejaký pohyb alebo niečo povedať, ale mozog nedokáže podať tú správu ďalej, lebo nemá ako. Aspoň tak som to ja pochopila.

Choroba napáda každého človeka, v hocakom veku, zhorší to už len obyčajná chrípka, tehotenstvo, pôrod. Čokoľvek. Pani (s barlami) vravela, že jej na chorobu prišli keď mala 17 rokov, v 18tich porodila prvé dieťa, čo jej nijaký doktor neodporúčal, pretože jej to mohlo zhoršiť zdravotný stav. Nakoniec sa stala matkou štyroch detí, síce celý život je na invalidnom dôchodku, stav sa jej stále zhoršuje, no je šťastná, že sa jej podarilo vychovať deti.

Sentimentálne spomienky.

8. january 2018 at 23:06 | June |  Zápisník
Pred pár dňami som sa dostala do stavu, kedy som si otvorila prísne uzamknutý priečinok s poviedkami s členmi One Direction.
Doba, kedy som bola mega fanynka, kedy som snívala o tom dojemnom stretnutí sa s členmi skupiny, sú nenávratne preč, no sentiment ma dostal a ja som si s radosťou prečítala tú hromadu poviedok, ktoré mám uložené.

Hneď potom som si pustila albumy. Zaradom, každý jeden, ktorý mám stiahnutý. Na youtube som si pozrela videá, videodiaries, všetko možné.

A spomínala som.

Aké to bolo funny, aké to bolo milé, že štyri baby z malého mesta snívajú o dokonalom stretnutí sa s idolmi, ktorí sa do nich okamžite zaľúbia.

Tie videá a poviedky mi pripomenuli časy, kedy som nemala problémy, kedy bol život malina, na očiach som nosila obrovské ružové okuliare a tešila som sa z maličkostí, nie ako teraz.


Boli to krásne časy a ja tajne dúfam, že aj kamošky, s ktorými sa moje vzťahy za tie roky dosť zmenili - sčasti - takto občas sentimentálne psomínajú na obdobie, kedy bol pre nás život gombička a ja som bola plná radosti a inšpirácie.

Máte aj vy občas taký sentimentálny pocit, keď si prechádzate staré veci, fotky, videá alebo počujete nejaké pesničky, ktoré vám niečo pripomínajú? Dajte vedieť.